História

Martovce, aj keď nie územie dnešnej obce, ale jej okolie, bolo osídlené už v dávnych časoch. V blízkosti obce na kopci Aba, kde dnes Martovčania obrábajú svoje vinice, bola v 6. storočí usadlosť Avarov a v tejto časti sa usadili aj staromaďarské kmene. Archeológovia tu odkryli niekoľko avarských a staromaďarských hrobov.
Podľa ústneho podania kopec Aba bol pomenovaný podľa mena vodcu Aba Samuela, ale nie je vylúčené ani to, že meno dostal po Avaroch, ktorých dávnejšie nazývali Abarmi. 

Podľa ústneho podania a ľudovej povery sa praobyvatelia obce utiekali pred Tatármi na močaristé územie medzi riekou Nitrou a Žitavou a v časti dnešnej dediny Hatháza si pod vedením rodiny Martosovcov postavili prvých šesť domov.

Prvá písomná zmienka o Martovciach pochádza z roku 1438, keď je spomínaná ako usadlosť pod menom Marthos. Je však možné, že usadlosť je dávnejšieho pôvodu, veď pustatiny a usadlosti vzdialené na 1 - 2 km sú spomenuté v starších listinách: Aba (1244), Vék (1247), Agyagos (1307). 

Historici pokladajú za pravdepodobné, že dedinu Martovce založili obyvatelia už dnes neexistujúcej obce Gég, ktorá sa rozprestierala medzi riekami Váh a Nitra. Kráľ Gejza l. r. 1075 z obyvateľov obce dal 20 poddaných rybárov s rybárskym právom na Nitru, Váh a Dunaj opátstvu v Hronskom Svätom Beňadiku, aby ho zásobovali rybami. 

Predpokladá sa, že obyvatelia tejto obce sa presťahovali na ľavý breh Nitry a založili tu obec Martovce. Dôkazom toho je, že časť chotára patriacej obci nazývajú Gégskou roľu. Roku 1487 sa už obec spomína v dnešnej podobe v majetku ostrihomského arcibiskupstva.Obyvatelia obce sa od počiatku zaoberali rybárstvom, ktoré bolo dôležitou súčasťou ich obživy a v písomných pamiatkách zo 16. storočia sa vody obklopujúce Martovce spomínajú ako kráľovské rybníky. Akokoľvek bola táto malá usadlosť ukrytá medzi vodami a močiarami, Turci ju predsa objavili a sčasti aj spustošili.

Podľa súpisu Eleka Fényesa v roku 1848 bolo v obci 663 obyvateľov kalvínskeho, 24 katolíckeho a 7 židovského vierovyznania. Kalvíni mali už pred vydaním Tolerančného patentu (1781) svoju materskú cirkev a kostol, katolíci jednu kaplnku. Chotár obce ničili povodne natoľko, že aj budovy sa stavali len z prútia. Pôda bola úrodná, no bolo jej málo. Hospodárstvo bolo zamerané hlavne na pestovanie sena na úrodných lúkach, na chov dobytka a na rybárstvo. 

Pôvod pomenovania obce dodnes nie je upresnený. Môže pochádzať zo slova „martok“ , ktoré charakterizuje dobu vzniku obce, z osobného mena Márton a podľa ľudovej tradície i z priezviska Martos. 

Hoci hlavný tok rieky Žitavy pri Martovciach ešte pred rokom 1848 presmerovali do rieky Nitry, skutočná úprava tokov oboch riek sa začala až po roku 1880 a trvala do roku 1905. V tomto čase sa stavala i dnešná protipovodňová hrádza a čerpacia stanica, ktorú už medzitým čiastočne zbúrali. Boli v nej umiestnené dva parné stroje poháňajúce čerpadlá s výkonom 130 konských síl. Stavba protipovodňových hrádzí a čerpacej stanice začala v roku 1887 pod vedením vodného majstra Dezsöa Lelkesa (1870 - 1918), ktorý sa neskôr stal riaditeľom čerpacej stanice. Hoci hroziace nebezpečenstvo úplne nepominulo, povodne už obec ohrozovali v menšej miere. Stávalo sa však, že Martovčania boli nútení pre záchranu svojich životov a majetkov preraziť hrádzu na opačnej strane obce, kde voda neohrozovala životy a spôsobila oveľa menej škôd i na majetku. Potvrdil to i súd, keď oslobodil Martovčanov spod žaloby a ich konanie uznal ako sebaobranu.

V roku 1907 boli už Martovce veľkou obcou s 1155 obyvateľmi, 229 domami, poštovým úradom a od roku 1895 aj so štátnou matrikou. K obci patria samoty Agyagos, Gyótva a Kingyes. 

Po niekoľkých pokojných rokoch nastali vojnové časy. V I. svetovej vojne padlo z obce 28 občanov. V II. svetovej vojne našlo svoju smrť na frontoch alebo v ruskom zajatí 14 občanov, 18 židovských občanov prišlo o svoje životy v koncentračných táboroch. Po skončení II. svetovej vojny sa viacerí dostali z ruského zajatia telesne i duševne zlomení len po troch rokoch, a boli aj takí, ktorí sa stretli so svojimi rodinami až v roku 1956. Pamiatku padlých v oboch svetových vojnách pripomína mramorová pamätná tabuľa, umiestnená v kalvínskom kostole. Po II. svetovej vojne 15 rodín deportovali do Čiech a 9 rodín vysťahovali do Maďarska.

V medzivojnovom období dedinka, v ktorej nebývali bohatí mecenáši, bola z verejnej zbierky a vlastnými silami schopná postaviť si v roku 1935 svoj kultúrny dom, ktorý bol prvý na okolí a ktorým sa v tom čase nemohlo chváliť ani okresné sídlo (Stará Ďala). Kultúrny dom nielenže postavili, ale snažili sa ho aj naplniť všetkými duchovnými hodnotami, čo k nemu patrili. V tomto období bol organizátorom kultúrneho života v obci a zároveň pôvodcom i hlavným usmerňovateľom stavby Lajos Vecsey, ktorý bol začas aj pomocným notárom a richtárom obce. Neskôr sa zúčastnil aj na organizovaní stavby novej budovy spotrebného družstva Hangya. Žiaľ, stal sa tragickou obeťou následkov vojenského násilia.
V polovici 50 - tych rokov bol kultúrny dom rozšírený a obnovený, dnešnú podobu dostal až v roku 1994, keď sa jeho zastavaná plocha zdvojnásobnila a budova dostala novú strechu. 



OSOBNOSTI OBCE
K formovaniu kultúrneho života obce veľkou mierou prispievali kantori, učitelia a riaditelia škôl. Z nich treba spomenúť kantora - učiteľa Benö Osztényiho a riaditeľa Istvána Zsittnyana, ktorý bol od roku 1949 po celých 28 rokov riaditeľom školy v Martovciach. Jeho činnosť nebola zameraná len na školské povinnosti, s veľkou láskou organizoval aj kultúrny život obce. Lásku ku kultúre vštepil tak do mladej ako i staršej generácie. Vplyv jeho činnosti cítiť v obci i dnes. Na sklonku svojho života napísal knihu o Martovciach, v ktorej zhrnul minulosť a súčasnosť obce, spestril ju fotografiami.

Rodinu Fesztyovcov vždy viazali k obyvateľom Martoviec silné putá. Ich statok a samota sa nachádzali neďaleko obce v pustatine Kingyes, ktorá až do konca 60 - tych rokov 20. storočia patrila k Martovciam. Na svojom statku zamestnávali mnohých Martovčanov - robotníkov pri žatve, hájnika, učňa a pomocníkov v domácnosti. Tak sa dostal do rodiny Fesztyovcov aj 13 - ročný János Pesti György. Tu sa stretol so spisovateľmi, umelcami, ktorí v tom čase navštevovali M. Jókaiho a Árpáda Fesztyho. V starobe oslepol, ale obklopený úctou obyvateľov bdel o prežíval posledné roky svojho života vo svojej rodnej dedine.

Árpád Feszty stvárňoval Martovčanov aj vo svojej umeleckej tvorbe. Na jeho slávnom panoramatickom obraze “Príchod Maďarov” formoval postavy spomedzi nich. Najslávnejšou sa stala Lidi Bazsóová, podľa ktorej namaľoval panovníčku.
V minulosti navštívil Martovce veľký maďarský básnik Mihály Csokonai Vitéz a to niekedy koncom roka 1797 a začiatkom roku 1798, v čase, keď sa zdržiaval v Komárne. Dôvodom jeho návštevy v Martovciach bol jeho priateľský zväzok s martovským kantorom učiteľom Mihályom Oroszim Nagyom, ktorý trval ešte zo študentských čias.